Tvoj otec bol evanjelický farár, zaspomínaj si na svoje detstvo, aké to bolo byť dcérou farára?

        Daska  V odpovedi na túto otázku sa musím najprv zmieniť o cirkevných zboroch v ktorých otecko pôsobil, nakoľko  som celé  detstvo a mladosť prežila v prostredí viacerých  cirkevných zborov.

Narodila som sa v rodine ev. a.v. farára  ThDr. Júliusa Janka ako jediné dieťa. Detstvo som prežila v jeho prvom pôsobisku  vo Veľkom Krtíši, vtedy čisto evanjelickej dedine.  Mamička bola učiteľka a obidvaja rodičia boli veľmi činorodí . Pracovali s deťmi v nedeľnej škole, s mládežou, nacvičovali divadelné predstavenia, otecko viedol aj  hospodársku a ovocinársku školu, v tridsiatich rokoch bolo treba na dedinách  vzdelávať aj v tejto oblasti. Všetko to bolo z môjho detského pohľadu radostné a krásne až do vypuknutia druhej svetovej vojny, mala som vtedy 6 rokov.  Boje tu trvali skoro tri mesiace, my sme žili po pivniciach. Po vojne sa všetko zmenilo, veľké straty na mladých životoch, materiálne škody,  zničený kostol, fara aj škola. Služby Božie sa konali pod holým nebom.

V októbri 1947 bol otecko povolaný do Senca, začal prednášať aj na SEBF  v Bratislave starozmluvné vedy  a súčasne sa organizoval nový cirkevný zbor  z  presídlených Slovákov z Maďarska a  Rumunska  (v rámci povojnovej výmeny obyvateľstva).  Do Senca prišlo viac ako 1.000  duší evanjelického vierovyznania . V predchádzajúcich zboroch zanechali krásne kostoly.  V Senci sa služby Božie konali na chodbách školy, kde sa tiesnilo niekedy aj 500 ľudí. Po februári 1948  už cirkev nemala prístup do škôl, náhradnou miestnosťou na služby Božie sa stala zafajčená sála   vyzdobená  Leninom, Marxom, Engelsom, napriek tomu sa tu ľudia radi utiekali  k Pánu Bohu so svojimi starosťami. Stavba  kostola bola nevyhnutná, z plánovaných 10 kostolov, ktoré sa mali na Slovensku postaviť pre presídlených spolubratov sa po februári 1948  postavili dva. Senčania pristúpili  k stavbe neobyčajne obetavo a po dlhých peripetiách bol v roku 1952  nový chrám posvätený. Radosť  seneckého zboru bola nevýslovná, ja som bola  medzi prvými konfirmandmi, na celý život ma ovplyvnila  moja konfirmačná výpoveď: „ Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ (J 8,12)
V tomto roku musel otecko z politických dôvodov odísť zo  SEBF.
V roku 1958 bol pozvaný za farára do Bratislavy  (kázal v troch rečiach), ale po poldruha roku bol z politických dôvodov preložený do CZ v Rači, kde pôsobil až do svojej predčasnej smrti v r. 1975.
Ako vidieť život farárskych detí  je často dosť pestrý. Napriek tomu, že som mala značne pošramotený kádrový profil dostala som sa Božím riadením v roku 1956 na vysokú školu a musím vyznať, že som nikdy  nepocítila, že by mi niekto chcel zlomyseľne škodiť preto, že som chodila do kostola, alebo pre môj triedny pôvod.  Práve naopak  po celý môj život som intenzívne cítila  Božiu prítomnosť, požehnanie a ochranu  ( Ž 37, 5 -4 „Uvaľ na Hospodina svoju cestu, dúfaj  v Neho a on vykoná .“

Aký bol  život  vtedy v cirkevných zboroch, keď to porovnávaš  s  dneškom?

Ak mám porovnať život v cirkevných zboroch  s dneškom, zmenil sa hlavne vzťah k cirkvi a jej učeniu.  Cirkev  bola vysokou morálnou autoritou, ktorú mali ľudia vo veľkej úcte. Roky marxistickej ideológie  zanechali nezmazateľné stopy a  na druhej strane  strach, že  príslušnosť ku kresťanstvu a k cirkvi poškodí  pri voľbe štúdia, alebo v kariére.  V tejto atmosfére boli vychovávané deti k dvojtvárnosti. A tak sa  pomaly vytrácala  horlivá viera, ktorú vštepovali do nás rodičia a starí rodičia  a nahradila ju vlažnosť až ľahostajnosť dnešnej konzumnej doby.
Život v cirkevnom zbore som začala intenzívnejšie vnímať až po presťahovaní do Senca. Začiatky bez strechy nad hlavou boli naozaj ťažké, neboli priestory na stretávanie, modlitebné stretnutia a večierne sa konali väčšinou po domácnostiach, zato však bola vrúcnosť a oddanosť k svojej cirkvi a národu.  Presídlenci sa v novej vlasti  často cítili stratení, priniesli si však pevnú vieru a k svojej cirkvi sa utiekali ako k duchovnej matke. Na faru sa chodili radiť i s rôznymi, aj majetkovými problémami,  písali  sa rôzne  žiadosti . Oddanosť k cirkvi sa prejavila najmä  pri stavbe kostola,   nedostatok finančných prostriedkov sa vyvažoval stovkami dobrovoľných brigádnických hodín.

Vtedy si môj otec napísal do denníka: „Verím, že sa kostol dá postaviť aj z viery a modlitieb.“

V Senci sa  v päťdesiatich rokoch ešte stále vyučovalo náboženstvo na školách, rodičia sa nedali  zastrašiť rôznymi kádrovými postihmi,  každoročne bolo  30 – 40  konfirmandov. Horšie to už bolo so stretávaním  mládeže, staršia mládež už bola značne ovplyvňovaná v ČSM  komunistickou ideológiou.  Farári boli prísne sledovaní a obmedzovaní v akýchkoľvek nových misijných aktivitách.
V CZ v Rači bola situácia úplne iná, náboženstvo sa vyučovalo už len v dcérocirkvi  v Bernolákove,  mládež sa  predtým nestretala, preto sa ani nesmeli zavádzať  nové aktivity, to postihlo aj mňa. Bola však pekne navštevovaná detská besiedka.
V tom čase som  skončila vysokú školu a nastúpila som na umiestenku do lekárne v Leviciach.  Keď som sa vydala, vrátila som sa do Bratislavy, presťahovali sme sa do Dúbravky  a  stali sme sa členmi bratislavského CZ . 

Prešla  si aj kus cesty s bratislavským  cirkevným zborom, slúžiš dlhé roky verne a oddane ako kostolníčka v  Dúbravke,  bola si aj presbyterkou cirkevného zboru. Akí farári sa počas Tvojho pôsobenia vystriedali v cirkevnom zbore, aké máš spomienky na život minulý?

Od roku 1985 som bola členkou zborového presbyterstva  bratislavského cirkevného zboru, pracovala som najmä v diakonii a niekoľko rokov som bola zapisovateľkou.  V roku 1995 dostal bratislavský CZ od poslancov MČ –  Dúbravka ponuku vykonávať  služby  Božie v obradnej sieni, kde sa už vtedy konali  rímsko-katolícke omše.  Často som sledovala ako veľa Dúbravčanov sa vezie v autobuse v nedeľu z NK  alebo VK,  preto sme  túto  ponuku  prijali s veľkou nádejou, že by sa to mohlo ujať. V tom čase bol predsedajúcim farárom brat farár Dušan Kováčik.  Aby sa ľahšie zorientoval v Dúbravke,  ponúkla som mu pomoc s organizovaním,  pravdaže som vtedy  nepredpokladala, že to bude na dlhé roky. Snažila som sa  funkciu kostolníčky vykonávať ako som  najlepšie vedela, mala som aj veľa spolupracovníkov, nie vždy sa mi všetko  darilo, ale všetci boli ku mne tolerantní, začo všetkým ďakujem.

Od samého začiatku sa u nás striedali bratislavskí bratia farári a sestry farárky, pre ktorých to bola práca navyše, ale myslím (často nám to aj hovorili), že k nám chodili  radi a s láskou a my sme boli veľmi spokojní, že sme neboli o nič ukrátení. Cítili sme ale, že sme „bez  duchovného pastiera”.  Je to skoro neuveriteľné, že sa  za tú dobu  vystriedalo  v Bratislave asi 14  farárov. Najdlhšie v Dúbravke pôsobila sestra farárka Petrulová. Za jej účinkovania  náš  pastorálny obvod veľmi vzrástol po všetkých stránkach.  Myslím, že všetci  vďačne spomíname na  pôsobenie manželov Petrulovcov v Dúbravke.  Už vtedy sme začali uvažovať o osamostatnení, nemali sme však žiadnu podporu –  práve naopak.  Rýchlo sme zistili, že to bude beh na dlhú trať, nádej sme vkladali do vrúcnych  modlitieb, najmä naše vtedy už vytvorené modlitebné spoločenstvo niekoľko rokov  zahŕňalo  túto túžbu do svojich modlitieb. 

Bratislavský cirkevný zbor sa minulý rok rozdelil na tri samostatné zbory, udialo sa okolo toho aj veľa ťažkého. Aký je Tvoj dojem po roku, bolo to správne rozhodnutie?

Po hospodárskej stránke sa spočiatku  zdalo, že došlo ku vzájomnej dohode a k všeobecnej spokojnosti všetkých  troch nových CZ,  no žiaľ, netrvalo to dlho a zase sa začali  majetkové boje v oveľa nebezpečnejšej  intenzite. Pre mňa, čo sa už od deväťdesiatich rokov pohybujem v neustálych problémoch okolo reštitučného majetku je to skutočne veľmi bolestivé a toto bol aj dôvod, prečo som v určitom období prestala byť členkou presbyterstva ešte spoločného BaCZ.

K tejto otázke sa môžem vyjadriť len z pohľadu členky CZ Dúbravka, nakoľko som za tie roky trochu stratila kontakt s bývalým bratislavským CZ. Neviem ako to vnímajú bratislavskí cirkevníci. Nuž, musím povedať, že nám sa splnila naša dávna túžba a vyslyšanie našich modlitieb a som za to Pánu Bohu veľmi vďačná. Som presvedčená a skutočnosť to potvrdzuje, že to bolo pre nás jediné správne rozhodnutie.  Stačí sa pozrieť  na  skupinku našich najmladších, ktorí si prídu každú nedeľu pre požehnanie. Prajem si len jedno, aby  sme  v horlivosti neprestávali „ lebo sme dosiahli o čo sme bojovali“ . Neh. 2, 20   Sám nebeský Boh nám dá úspech a my, Jeho služobníci sa dáme do toho  a budeme stavať……“ svoj duchovný domov.

Záverom by som chcela uviesť slová Alberta Schweitzera, ktoré úplne vystihujú moje pocity.  „Keď sa pozerám späť na svoju mladosť, s dojatím  si uvedomujem, koľkým ľuďom vďačím za to, čo mi dali a čím pre mňa boli. Zároveň ma skľučuje, ako málo som im v mojej mladosti z tej vďaky prejavil. Mnohí z nich odišli zo života bez toho, aby som im vyjadril, čo pre mňa znamenala ich  dobrota alebo zhovievavosť ku mne.“

Dáška Dvořáčková

Veľký Krtíš 1944                                                                          Senec 1952

Velky Krtis Vianoce 1944

Senec 1952

 Zanechať komentár

Môžete používať tieto HTML tagy a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(povinné)

(povinné)

Blue Captcha Image
Refresh

*

   
© 2012 ECAV Dúbravka © Ifko Kovacka