1. Odkiaľ a ako viedli Tvoje kroky do hlavného  mesta?

SP

Narodil som sa v Žiline v roku 1949 (takže prežívam už tretie polstoročie) v krajčírskej rodine. Keď som mal dvanásť rokov presťahovali sme sa s celou rodinou  do Bratislavy. V dome, kde sme sa nasťahovali býval kedysi  architekt po ktorom zostali v pivnici výkresy. Tieto ovplyvnili moje profesné zameranie. Okrem toho sme bývali v dome s mojimi krstnými rodičmi. Ich syn, môj bratranec, je dnes významným filozofom. Aj vplyv tohto človeka ma poznačil a mal vplyv na môj  vývoj. V roku 1972 mi zomrela stará mama v Žiline a to bol, popri žiali, impulz na začiatok mojej samostatnej púte životom. Nasťahoval som sa do opusteného rodinného domu po nej.  Tento dom musel ustúpiť výstavbe materskej školy.
V roku 1977 sa mi narodila dcéra Slavomíra, takmer do roka a do dňa po svadbe s mojou ženou Emíliou. Keďže sme sa, ako zamestnanci Pozemných stavieb, nevedeli dostať k väčšiemu bytu…, riešili sme bytovú otázku presťahovaním do Trenčína. Okrem túžby pracovať v projekcii, presťahovali sme sa bližšie k rodičom manželky, ktorí bývali v Kálnici, bašty evanjelikov v oblasti Beckova, Trenčianskych Stankoviec, Nového Mesta nad Váhom,…
Po ukončení vysokoškolského štúdia sme sa presťahovali  do Bratislavy, kde bývam dodnes. Táto hektika v mojom živote je spriahnutá aj s oblasťou Liptova najmä  Podbanského, kde som trávieval každoročne takmer celé prázdniny, neskôr dovolenky. V svojej manželke a postupne aj dcére, jej manželovi a dnes aj v dvoch vnučkách, som našiel pokračovateľov v  láske k tejto časti Slovenska. Je symbolické, že návšteva manželky tejto lokality bola poslednou pred jej odchodom do nemocnice a po troch mesiacoch aj z tejto časnosti…

  1. Bol si presbyterom bývalého bratislavského zboru, si dozorcom nášho cirkevného zboru, čo všetko si v tejto  funkcii zakúsil?

Za presbytra som bol zvolený v minulom tisícročí, teda už dosť dávno…. Za moju cirkevnú službu som zažil oslovenie a vedenie Ducha Svätého. Bez toho by som ju určite nevedel vykonávať, tak, ako som ju dosiaľ vykonával. Mnohokrát som sa pýtal sám seba, či to, čo konám je to správne pre rozvoj nášho zboru. Riešenia som nachádzal v „kúte mojej komôrky“ pri úprimných modlitbách. Tam som nachádzal istotu a presvedčenie, že ak je to z úprimného srdca vymodlené, bude to prospešné aj pre cirkevný zbor. O týchto rozhodnutiach som nachádzal aj priaznivé odozvy u mojich spolupracovníkov, či v presbyterstve, rovnako u mojich blízkych známych.
Súčasne je to pre mňa ťažká a citlivá otázka. Ako je známe, bolo vedené proti mne i v tom čase predsedajúcemu farárovi Martinovi Šefránkovi konanie kvôli podozreniu  trestného činu nehospodárneho nakladania s cudzím majetkom. Je to trauma, ktorá nás oboch sprevádzala každodenne a  ktorá má pravdepodobne svoje hlbšie korene.Spôsob akým sa toto riešilo v našej cirkvi jej nerobí dobré meno. Zámienkou na toto stíhanie boli zámenné zmluvy bytov pre zabezpečenie činnosti samostatného cirkevného zboru v Dúbravke, ktoré boli vykonané v zmysle uznesenia konventu, na základe súdno-znaleckých posudkov. Podľa posledných informácii tieto činnosti boli vykonané v súlade so zákonom a trestné oznámenie bolo zamietnuté políciou aj prokuratúrou ako neodôvodnené. Fakt je ten, že tieto zámeny bytov v starom meste za byty  a dom v Dúbravke vytvorili podmienky pre existenciu samostatného zboru.

  1. Robil si všetko možné aj nemožné aby brat farár Ján Hroboň prišiel do Dúbravky, prečo?

Na túto otázku nie je ťažké odpovedať, za moju snahu, no nielen moju, hovoria výsledky brata farára. Nie je samozrejmé, že účasť na Službách Božích v Dúbravke sa podstatne zvýšila. Počty detí prichádzajúcich na požehnanie a besiedku, radosť s akou prichádzajú ľudia, keď ich aj mimo mojich služieb pri vchádzaní na Bohoslužby  vítam…
Je povzbudzujúcim znakom aktivizácia a záujem mladých rodín začleniť sa na práci zboru. Výpočet tohto záujmu korení v úprimnom prístupe kňaza, jeho snaha o nové prístupy k ľuďom, ich zainteresovania na každodennej práci zboru.

Rád spomínam na naše každoročné stretnutia počas Vianočných trhov na Hlavnom námestí, keď som mu hovoril o pocite opustenosti členov dúbravského zboru po odchode manželov Petrulovcov. Vtedy u nás spoločne skrsla myšlienka na jeho príchod do nášho zboru. Jeho predstava bola – prísť do samostatného cirkevného zboru. Nakoniec prišiel skôr, a tak sa stal akýmsi spoluautorom  tejto, v tom čase prebiehajúcej transformácie. Aj preto si ho vážim a presvedčil som sa o správnosti voľby, pozvať ho do nášho zboru.

  1. Po všetkom čím si si v osobnom živote aj v živote cirkevného zboru prešiel, stále máš veľa síl rozdávať radosť okolo seba, keď Ťa stretnem máš stále dobrú náladu, ani náznak zatrpknutosti, verím, že to pôsobí Pán Boh v Tvojom živote, ako to vnímaš ty?

Nerád hovorím o sebe a už vôbec nie v  superlatívoch. Mám ďaleko k týmto cieľom. Mám predstavu, že sme na tomto svete z hľadiska večnosti  v tejto časnosti na veľmi krátku dobu. Počas tohto pobytu, z Božej milosti, sa snažím žiť tak, aby som nezanechal za sebou v ľuďoch pocit zatrpknutosti, aby som v nich vytvoril vieru, že ráno nemusíme vstávať namrzení, že keď nám náš Pán tú možnosť dal, urobím všetko preto, aby som okolo seba šíril úsmev a lásku. Je to môj postoj, je to moja viera, je to moje presvedčenie. Prosím, neberte mi to!…

Stanislav Páťal
dozorca nášho cirkevného zboru

SP 5   SP 4

  Jeden komentár na “Rozhovor so Stankom Páťalom”

Komentáre (1)
  1. Stanko, velmi pekny a povzbudivy rozhovor…………z tvojho postoja na konci si idem vziat aj ja priklad………..dufam, ze mi ho tiez nezoberu 🙂
    Mas krasne vnucatka a su uz riadne velke………..pozdravujem tymto velmi pekne Slavku a jej rodinku.
    Vela pozehnania vsetkym VAM !!! Dagmar

 Zanechať komentár

Môžete používať tieto HTML tagy a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(povinné)

(povinné)

Blue Captcha Image
Refresh

*

   
© 2012 ECAV Dúbravka © Ifko Kovacka