Ján Kupčo1. Keď som čítala knižku spomienok Tvojho starého otca Michala, ktorú si  ty zostavil z jeho rukopisov, zistila som, že si už šiesta generácia mena Ján Kupčo. Vaše korene sú vo Važci a ty sám si tam vyrastal. Podeľ sa s nami o živote v tomto kraji pod Tatrami.

Treba upresniť, že som  podľa údajov v knižke môjho starého otca, šiesta generácia s menom “Ján” od r. 1790. Keďže história nášho rodu siaha až do 13.stor., bolo tých “Jánov” zrejme oveľa viac.  O živote v kraji pod Tatrami sa písať neodvážim. Veď ho opísali viacerí významní  spisovatelia, či maliari. Spomeniem aspoň môjho učiteľa Štefana Rysuľu  a akad. maliara Jana Hálu. Ja som mal však to privilégium, že som bol ešte účastníkom “starého sveta ” v našej dedine, kde ťažká práca a modlitba, boli každodenným chlebom jej obyvateľov a kde dobro a zlo boli presne vymedzené.

2. Tvoja rodina bola zbožná – evanjelická, a tak viedli aj Teba. Nemal si problém ako veriaci človek v čase štúdií alebo keď si sa chcel zamestnať?

Moji predkovia sa do Važca prisťahovali z Oravy niekedy v 1. polovici  18. stor., dovtedy skoro čisto evanjelickej dediny. Vyrastal som teda v evanjelickom prostredí. Ako dieťa som si túto skutočnosť samozrejme neuvedomoval.  Všetko sa dialo spontánne. Modlitby a piesne, ktoré som počul od svojich rodičov  a starých rodičov, sa mi akosi samé ukladali do pamäte. Spomínam si však, že  ešte v predškolskom veku ma upútali príbehy Starej i Novej Zmluvy v knihe Biblická História, ktorá bola aj krásne ilustrovaná. Mnohé z týchto príbehov ktoré mi čítavali rodičia, som vedel svojimi slovami prerozprávať. Hoci v roku 1948 došlo k politickej zmene, v náboženskej oblasti som to nepozoroval. Rodičia ma vodili do kostola, v škole sa vyučovalo náboženstvo, sviatky sa svätili, len pán učiteľ, ktorý predtým hrával v kostole na organe, hrával už iba v škole na hodine hudobnej výchovy. V roku 1956 som bol konfirmovaný.  Do skončenia zákl. školy som ešte do kostola chodieval aj keď som využil každú príležitosť aby som tam nemusel ísť.
Veci sa zásadnejšie začali meniť po mojom odchode na priemyslovku do  Ružomberka. Tu som sa ocitol v prostredí, kde sa o Bohu nehovorilo a ani ja som Ho nehľadal. Nehľadal som Ho ani počas vysokoškolského štúdia aj keď som si občas cestu do kostola našiel. Po ukončení štúdia som sa usadil  v Bratislave a v zamestnaní som samozrejme narazil aj na problém, či som  vyrovnaný s náboženskou otázkou. Odpovedal som “áno” ale zároveň som si uvedomil, že klamať v tejto zásadnej veci ďalej nie je možné. V tom čase moja viera nebola dostatočne ukotvená. Ako som už spomenul, Boha som nehľadal  a tak si ma vyhľadal On. Prešiel som viacerými ťažkými životnými skúškami  a svedčím, že spôsob ako ich zvládnuť som našiel na kolenách, v úplnom  odovzdaní sa do Jeho milosti. Dnes môžem zodpovedne prehlásiť, že som  s “náboženskou otázkou ” vyrovnaný. Nie žeby sa ma niekedy nezmocňovali  pochybnosti alebo nevznikali nové otázky ale odpovede nachádzam predovšetkým  v pokorných modlitbách. Po mojich predkoch vlastním starý spevník, písaný schwabachom v Biblickej  češtine. Na viacerých jeho stranách sú odtlačky ich prstov. Aj ja pridávam k nim svoje a nadchýňam sa poetickou krásou jeho piesní i modlitieb. Je to moje puto  so starým svetom viery mojich predchodcov.

3. Koľko rokov už patríš do cirkevného zboru v Bratislave?

Vyše 20 rokov som býval v Starom meste a chodieval som do Veľkého kostola.  Registrovaný som však nebol. V r. 2OO3 som sa presťahoval do Dúbravky a tu  aj chodiť na Služby Božie do vtedajšej obradnej siene. Tu ma raz oslovili  dve vedľa mňa sediace sestry, či by som sa neprišiel pozrieť na nácvik spevokolu. Prisľúbil som a neobanoval. Našiel som tam spoločenstvo sestier a bratov, kde som  bol s láskou prijatý a som vďačný Pánovi za ten deň, kedy sa to stalo. Do vtedajšieho Cirkevného zboru Bratislava som sa následne zaregistroval. Udialo sa to, myslím, v roku 2OO5.

4. Si presbyterom v Dúbravke, čo Ti dáva to, že patríš do tohto spoločenstva, alebo aké sú Tvoje očakávania?

Cez  činnosť v spevokole som sa bližšie oboznámil aj s problémami, ktoré riešil vtedajší pastorálny obvod  a neskôr dcérocirkev Dúbravka. Podľa potreby  som bol zapojený predovšetkým do činnosti súvisiacej s technickým stavom budovy CZ. Po vzniku CZ Bratislava – Dúbravka  sa konštituovalo  nové  presbyterstvo, ktorého členom som sa stal aj ja. Viem, že vzhľadom k výzvam, ktorým čelí náš CZ, sa mi už nedostáva dostatok energie k ich riešeniu. Napĺňa ma však vnútornou radosťou, keď môžem byť aspoň v niečom užitočný pre náš cirkevný zbor. Symbolicky vnímam skutočnosť, že aj mne boli zverené kľúče od nášho zborového domu. Tento priestor sa tak stal pre mňa duchovným domovom, kde kedykoľvek môžem vojsť a stíšiť sa v úprimnej modlitbe.

Ján Kupčo
kurátor nášho cirkevného zboru

janko Kupco         d

 Zanechať komentár

Môžete používať tieto HTML tagy a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(povinné)

(povinné)

Blue Captcha Image
Refresh

*

   
© 2012 ECAV Dúbravka © Ifko Kovacka