IMG_19801. Odkiaľ pochádzaš, kde sú Tvoje korene?

Pochádzam z peknej dedinky na úpätí Malých Karpát, z Viničného (okres Pezinok). Predtým mala všelijaké mená, napr. Labudová, Schweinsbach, ale od našich starších som počúvala, že my vlastne pochádzame od husitov, ktorí prišli pod Malé Karpaty po bitke na Bielej hore. A vtedy tí, ktorí neprešli na katolícku vieru, museli odísť. A tak aj moji rodičia. A ako aj sám Komenský uvádza: „nevzali sme s sebou nic, po všem veta, jen Bibli Kralickou, Labyrint světa“. Aj oni. Preto sa u babky z otcovej strany u nás zachovala Biblia asi z konca 18. storočia. Je to kralická Biblia, ktorá mi je nadovšetko vzácna. Predovšetkým preto, lebo je to slovo Božie, ale aj preto, lebo obsahuje dobové vpisky s dátumami. Takto nejako je zapísaný aj môj rodokmeň. Jej listy sú už úplne ošúchané. Vzácne svedectvo toho, že sa naozaj čítala. Mala u mňa dobré miesto. Teraz ho má u môjho syna.

2. Kam si chodievala do školy?

Ako šesťročná som začala chodiť do cirkevnej školy vo Schweinsbachu, potom som absolvovala v Pezinku 4 meštianky (v tom čase nižšia stredná škola). Mala som túžbu stať sa učiteľkou. Nebolo to jednoduché, lebo to boli veľmi ťažké časy. Kto chcel ísť na pedagogické gymnázium (možno pravda, možno fáma) musel vystúpiť z cirkvi. To som samozrejme odmietla. Mala som veľmi rada deti, chcela som byť detská sestra. Nastúpila som do zdravotníckej školy, bez prijímačiek. Pán Boh mi udelil takú milosť, že som sa takmer všetko naučila v škole. Vedela som sa dobre sústrediť a z počutého som si to pamätala. No v tom čase povyhadzovali z nemocníc mníšky a potrebovali laborantky. A tak sa zo sna o detskej sestre stala laborantka, aj napriek mojim protestom. Hneď po maturite som nastúpila do výskumného ústavu výživy, kde som pracovala 22 rokov. V tých časoch neboli ešte laboratóriá tak vybavené ako dnes a všetky látky sa nasávali priamo ústami. Tam som si tak znivočila zdravie, že som už bola aj pacientkou onkológie. Ale vďaka Božej milosti to nebolo také zlé. Zmenila som prostredie a práca sa mi naskytla v hygienickej služby. Mojím šéfom bol syn evanjelického farára z Muránskej Dlhej Lúky. Keďže mi vychádzal v ústrety, dorobila som si rozdielové maturity a atestácie a ešte ďalších 20 rokov som pracovala ako asistentka hygienickej služby v odbore školskej hygieny. Do dôchodku som išla ako 60 – ročná.

3. Boli Tvoji rodičia aktívnymi kresťanmi a ako sa to prejavovalo vo vašej domácnosti?

Najaktívnejšia od môjho útleho detstva bola moja mama. Žili sme vo veľmi skromných pomeroch, takže žiadne rozprávkové knižky, ale dodnes si spomínam na tú izbičku, kde ma mama v nedeľu poobede, keď sme ostali samé doma, brala na kolená a čítala mi podobenstvá. To boli tie najkrajšie chvíle môjho detstva. Samozrejme, že sme sa modlievali, ale nie ako celá rodina, ale pred spaním sme kľačali pri posteliach a odriekali Otčenáš, Desať Božích prikázaní a Vieru všeobecnú kresťanskú – ako maličké deti. Na služby Božie sme chodievali aj s otcom, no iniciátorom bola vždy naša mama. Ona naozaj tú svoju vieru žila. Večer, keď sa poumýval riad, sme si spievali nábožné piesne. Mama sa modlila z kancionála naučené modlitby a k tomu nás aj viedla. Keď bol otec doma, pridal sa k nám aj on. Moji rodičia naozaj obaja pekne spievali.

4. Si dlhoročnou členkou dúbravského cirkevného zboru a bola si aj členkou spevokolu. Čo sa Ti najviac páči na spoločenstve evanjelických „Dúbravčanov“?

Zo začiatku som chodila do Veľkého a Malého kostola. Do dúbravského zboru som aktívne začala chodiť až vtedy, keď tu boli manželia Petrulovci. Lebo vtedy tu bola láska. Bolo ju cítiť. A to sa teraz stupňuje. O službe spevokolu som sa dozvedela z úst vtedajšieho brata kaplána Milanka Petrulu, ktorý nás na bohoslužbách vyzýval k tomu, aby sme pridali k tejto službe. Tam som sa prihlásila a bolo to nádherné. Cítila som také povolanie. Pridala som sa aj k modlitebnému spoločenstvu. Pán Boh nebeský nás dal dokopy. Božia láska preteká cez sestry a bratov v tomto cirkevnom zbore.

5. Určite máš mnoho zážitkov a skúseností s Pánom Bohom, zažila si aj chvíle, ktoré otestovali Tvoju vieru v Pána Boha. Čo by si teda ako staršia členka odkázala mladým ľuďom s rodinami?

V prvom rade by som prosila rodičov, aby už od útleho detstva svojim detičkám hovorili o Pánu Bohu, aby sa s nimi modlili. Nech neochabujú, aj keď sa im zdá, že v určitom veku detičky nie ešte vnímavé. Nech sú im stále príkladom. Musíme si pripomínať, že najdôležitejšie na svete je poslúchať Pána Boha a Jeho milovať zo všetkých síl, z celej duše a z celého srdca. A potom nič nebude márne.

6. Čo pre Teba znamená vzťah s Bohom? Čo pre Teba znamená Boh?

Úplná istota. Boli skúšky a časy, ktoré by som bez Božej pomoci nezvládla. Cítila som v Ňom obrovskú oporu a Jeho skutočnú prítomnosť. Dnes môžem povedať, že keby nebolo Pána Boha, nebola by som tu. Ak aj dopustí trápenie, nikdy neopustí. Treba Ho počúvať a treba aj o to, aby sme počuli, prosiť. Treba prosiť o múdrosť rozoznávať dobré a zlé. So všetkým – s krížom, či s každou radosťou treba ísť k Bohu. On vypočúva všetky modlitby a zasiahne v príhodný čas.

6. Aký je Tvoj obľúbený verš z Biblie?

Žalm 23. Ten si často aj spievam. Niekedy si dokonca do piesne Hospodin je môj Pastier dosadím aj vlastné slová J A často si ešte spievam rôzne nábožné piesne.

 

S Aničkou Randusovou, členkou nášho cirkevného zboru sa rozprával Ivan Lukáč.

 Zanechať komentár

Môžete používať tieto HTML tagy a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(povinné)

(povinné)

Blue Captcha Image
Refresh

*

 
© 2012 ECAV Dúbravka © Ifko Kovacka