Rozhovor s …

Prinášame Vám svedectvá našich bratov a sestier, aby sme sa spoločne povzbudili, ale hlavne viac spoznali…

 

IMG_19801. Odkiaľ pochádzaš, kde sú Tvoje korene?

Pochádzam z peknej dedinky na úpätí Malých Karpát, z Viničného (okres Pezinok). Predtým mala všelijaké mená, napr. Labudová, Schweinsbach, ale od našich starších som počúvala, že my vlastne pochádzame od husitov, ktorí prišli pod Malé Karpaty po bitke na Bielej hore. A vtedy tí, ktorí neprešli na katolícku vieru, museli odísť. A tak aj moji rodičia. A ako aj sám Komenský uvádza: „nevzali sme s sebou nic, po všem veta, jen Bibli Kralickou, Labyrint světa“. Aj oni. Preto sa u babky z otcovej strany u nás zachovala Biblia asi z konca 18. storočia. Je to kralická Biblia, ktorá mi je nadovšetko vzácna. Predovšetkým preto, lebo je to slovo Božie, ale aj preto, lebo obsahuje dobové vpisky s dátumami. Takto nejako je zapísaný aj môj rodokmeň. Jej listy sú už úplne ošúchané. Vzácne svedectvo toho, že sa naozaj čítala. Mala u mňa dobré miesto. Teraz ho má u môjho syna.

2. Kam si chodievala do školy?

Ako šesťročná som začala chodiť do cirkevnej školy vo Schweinsbachu, potom som absolvovala v Pezinku 4 meštianky (v tom čase nižšia stredná škola). Mala som túžbu stať sa učiteľkou. Nebolo to jednoduché, lebo to boli veľmi ťažké časy. Kto chcel ísť na pedagogické gymnázium (možno pravda, možno fáma) musel vystúpiť z cirkvi. To som samozrejme odmietla. Mala som veľmi rada deti, chcela som byť detská sestra. Nastúpila som do zdravotníckej školy, bez prijímačiek. Pán Boh mi udelil takú milosť, že som sa takmer všetko naučila v škole. Vedela som sa dobre sústrediť a z počutého som si to pamätala. No v tom čase povyhadzovali z nemocníc mníšky a potrebovali laborantky. A tak sa zo sna o detskej sestre stala laborantka, aj napriek mojim protestom. Hneď po maturite som nastúpila do výskumného ústavu výživy, kde som pracovala 22 rokov. V tých časoch neboli ešte laboratóriá tak vybavené ako dnes a všetky látky sa nasávali priamo ústami. Tam som si tak znivočila zdravie, že som už bola aj pacientkou onkológie. Ale vďaka Božej milosti to nebolo také zlé. Zmenila som prostredie a práca sa mi naskytla v hygienickej služby. Mojím šéfom bol syn evanjelického farára z Muránskej Dlhej Lúky. Keďže mi vychádzal v ústrety, dorobila som si rozdielové maturity a atestácie a ešte ďalších 20 rokov som pracovala ako asistentka hygienickej služby v odbore školskej hygieny. Do dôchodku som išla ako 60 – ročná.

3. Boli Tvoji rodičia aktívnymi kresťanmi a ako sa to prejavovalo vo vašej domácnosti?

Najaktívnejšia od môjho útleho detstva bola moja mama. Žili sme vo veľmi skromných pomeroch, takže žiadne rozprávkové knižky, ale dodnes si spomínam na tú izbičku, kde ma mama v nedeľu poobede, keď sme ostali samé doma, brala na kolená a čítala mi podobenstvá. To boli tie najkrajšie chvíle môjho detstva. Samozrejme, že sme sa modlievali, ale nie ako celá rodina, ale pred spaním sme kľačali pri posteliach a odriekali Otčenáš, Desať Božích prikázaní a Vieru všeobecnú kresťanskú – ako maličké deti. Na služby Božie sme chodievali aj s otcom, no iniciátorom bola vždy naša mama. Ona naozaj tú svoju vieru žila. Večer, keď sa poumýval riad, sme si spievali nábožné piesne. Mama sa modlila z kancionála naučené modlitby a k tomu nás aj viedla. Keď bol otec doma, pridal sa k nám aj on. Moji rodičia naozaj obaja pekne spievali.

4. Si dlhoročnou členkou dúbravského cirkevného zboru a bola si aj členkou spevokolu. Čo sa Ti najviac páči na spoločenstve evanjelických „Dúbravčanov“?

Zo začiatku som chodila do Veľkého a Malého kostola. Do dúbravského zboru som aktívne začala chodiť až vtedy, keď tu boli manželia Petrulovci. Lebo vtedy tu bola láska. Bolo ju cítiť. A to sa teraz stupňuje. O službe spevokolu som sa dozvedela z úst vtedajšieho brata kaplána Milanka Petrulu, ktorý nás na bohoslužbách vyzýval k tomu, aby sme pridali k tejto službe. Tam som sa prihlásila a bolo to nádherné. Cítila som také povolanie. Pridala som sa aj k modlitebnému spoločenstvu. Pán Boh nebeský nás dal dokopy. Božia láska preteká cez sestry a bratov v tomto cirkevnom zbore.

5. Určite máš mnoho zážitkov a skúseností s Pánom Bohom, zažila si aj chvíle, ktoré otestovali Tvoju vieru v Pána Boha. Čo by si teda ako staršia členka odkázala mladým ľuďom s rodinami?

V prvom rade by som prosila rodičov, aby už od útleho detstva svojim detičkám hovorili o Pánu Bohu, aby sa s nimi modlili. Nech neochabujú, aj keď sa im zdá, že v určitom veku detičky nie ešte vnímavé. Nech sú im stále príkladom. Musíme si pripomínať, že najdôležitejšie na svete je poslúchať Pána Boha a Jeho milovať zo všetkých síl, z celej duše a z celého srdca. A potom nič nebude márne.

6. Čo pre Teba znamená vzťah s Bohom? Čo pre Teba znamená Boh?

Úplná istota. Boli skúšky a časy, ktoré by som bez Božej pomoci nezvládla. Cítila som v Ňom obrovskú oporu a Jeho skutočnú prítomnosť. Dnes môžem povedať, že keby nebolo Pána Boha, nebola by som tu. Ak aj dopustí trápenie, nikdy neopustí. Treba Ho počúvať a treba aj o to, aby sme počuli, prosiť. Treba prosiť o múdrosť rozoznávať dobré a zlé. So všetkým – s krížom, či s každou radosťou treba ísť k Bohu. On vypočúva všetky modlitby a zasiahne v príhodný čas.

6. Aký je Tvoj obľúbený verš z Biblie?

Žalm 23. Ten si často aj spievam. Niekedy si dokonca do piesne Hospodin je môj Pastier dosadím aj vlastné slová J A často si ešte spievam rôzne nábožné piesne.

 

S Aničkou Randusovou, členkou nášho cirkevného zboru sa rozprával Ivan Lukáč.

 

Ján Kupčo1. Keď som čítala knižku spomienok Tvojho starého otca Michala, ktorú si  ty zostavil z jeho rukopisov, zistila som, že si už šiesta generácia mena Ján Kupčo. Vaše korene sú vo Važci a ty sám si tam vyrastal. Podeľ sa s nami o živote v tomto kraji pod Tatrami.

Treba upresniť, že som  podľa údajov v knižke môjho starého otca, šiesta generácia s menom “Ján” od r. 1790. Keďže história nášho rodu siaha až do 13.stor., bolo tých “Jánov” zrejme oveľa viac.  O živote v kraji pod Tatrami sa písať neodvážim. Veď ho opísali viacerí významní  spisovatelia, či maliari. Spomeniem aspoň môjho učiteľa Štefana Rysuľu  a akad. maliara Jana Hálu. Ja som mal však to privilégium, že som bol ešte účastníkom “starého sveta ” v našej dedine, kde ťažká práca a modlitba, boli každodenným chlebom jej obyvateľov a kde dobro a zlo boli presne vymedzené.

2. Tvoja rodina bola zbožná – evanjelická, a tak viedli aj Teba. Nemal si problém ako veriaci človek v čase štúdií alebo keď si sa chcel zamestnať?

Moji predkovia sa do Važca prisťahovali z Oravy niekedy v 1. polovici  18. stor., dovtedy skoro čisto evanjelickej dediny. Vyrastal som teda v evanjelickom prostredí. Ako dieťa som si túto skutočnosť samozrejme neuvedomoval.  Všetko sa dialo spontánne. Modlitby a piesne, ktoré som počul od svojich rodičov  a starých rodičov, sa mi akosi samé ukladali do pamäte. Spomínam si však, že  ešte v predškolskom veku ma upútali príbehy Starej i Novej Zmluvy v knihe Biblická História, ktorá bola aj krásne ilustrovaná. Mnohé z týchto príbehov ktoré mi čítavali rodičia, som vedel svojimi slovami prerozprávať. Hoci v roku 1948 došlo k politickej zmene, v náboženskej oblasti som to nepozoroval. Rodičia ma vodili do kostola, v škole sa vyučovalo náboženstvo, sviatky sa svätili, len pán učiteľ, ktorý predtým hrával v kostole na organe, hrával už iba v škole na hodine hudobnej výchovy. V roku 1956 som bol konfirmovaný.  Do skončenia zákl. školy som ešte do kostola chodieval aj keď som využil každú príležitosť aby som tam nemusel ísť.
Veci sa zásadnejšie začali meniť po mojom odchode na priemyslovku do  Ružomberka. Tu som sa ocitol v prostredí, kde sa o Bohu nehovorilo a ani ja som Ho nehľadal. Nehľadal som Ho ani počas vysokoškolského štúdia aj keď som si občas cestu do kostola našiel. Po ukončení štúdia som sa usadil  v Bratislave a v zamestnaní som samozrejme narazil aj na problém, či som  vyrovnaný s náboženskou otázkou. Odpovedal som “áno” ale zároveň som si uvedomil, že klamať v tejto zásadnej veci ďalej nie je možné. V tom čase moja viera nebola dostatočne ukotvená. Ako som už spomenul, Boha som nehľadal  a tak si ma vyhľadal On. Prešiel som viacerými ťažkými životnými skúškami  a svedčím, že spôsob ako ich zvládnuť som našiel na kolenách, v úplnom  odovzdaní sa do Jeho milosti. Dnes môžem zodpovedne prehlásiť, že som  s “náboženskou otázkou ” vyrovnaný. Nie žeby sa ma niekedy nezmocňovali  pochybnosti alebo nevznikali nové otázky ale odpovede nachádzam predovšetkým  v pokorných modlitbách. Po mojich predkoch vlastním starý spevník, písaný schwabachom v Biblickej  češtine. Na viacerých jeho stranách sú odtlačky ich prstov. Aj ja pridávam k nim svoje a nadchýňam sa poetickou krásou jeho piesní i modlitieb. Je to moje puto  so starým svetom viery mojich predchodcov.

3. Koľko rokov už patríš do cirkevného zboru v Bratislave?

Vyše 20 rokov som býval v Starom meste a chodieval som do Veľkého kostola.  Registrovaný som však nebol. V r. 2OO3 som sa presťahoval do Dúbravky a tu  aj chodiť na Služby Božie do vtedajšej obradnej siene. Tu ma raz oslovili  dve vedľa mňa sediace sestry, či by som sa neprišiel pozrieť na nácvik spevokolu. Prisľúbil som a neobanoval. Našiel som tam spoločenstvo sestier a bratov, kde som  bol s láskou prijatý a som vďačný Pánovi za ten deň, kedy sa to stalo. Do vtedajšieho Cirkevného zboru Bratislava som sa následne zaregistroval. Udialo sa to, myslím, v roku 2OO5.

4. Si presbyterom v Dúbravke, čo Ti dáva to, že patríš do tohto spoločenstva, alebo aké sú Tvoje očakávania?

Cez  činnosť v spevokole som sa bližšie oboznámil aj s problémami, ktoré riešil vtedajší pastorálny obvod  a neskôr dcérocirkev Dúbravka. Podľa potreby  som bol zapojený predovšetkým do činnosti súvisiacej s technickým stavom budovy CZ. Po vzniku CZ Bratislava – Dúbravka  sa konštituovalo  nové  presbyterstvo, ktorého členom som sa stal aj ja. Viem, že vzhľadom k výzvam, ktorým čelí náš CZ, sa mi už nedostáva dostatok energie k ich riešeniu. Napĺňa ma však vnútornou radosťou, keď môžem byť aspoň v niečom užitočný pre náš cirkevný zbor. Symbolicky vnímam skutočnosť, že aj mne boli zverené kľúče od nášho zborového domu. Tento priestor sa tak stal pre mňa duchovným domovom, kde kedykoľvek môžem vojsť a stíšiť sa v úprimnej modlitbe.

Ján Kupčo
kurátor nášho cirkevného zboru

janko Kupco         d

 
  1. Odkiaľ a ako viedli Tvoje kroky do hlavného  mesta?

SP

Narodil som sa v Žiline v roku 1949 (takže prežívam už tretie polstoročie) v krajčírskej rodine. Keď som mal dvanásť rokov presťahovali sme sa s celou rodinou  do Bratislavy. V dome, kde sme sa nasťahovali býval kedysi  architekt po ktorom zostali v pivnici výkresy. Tieto ovplyvnili moje profesné zameranie. Okrem toho sme bývali v dome s mojimi krstnými rodičmi. Ich syn, môj bratranec, je dnes významným filozofom. Aj vplyv tohto človeka ma poznačil a mal vplyv na môj  vývoj. V roku 1972 mi zomrela stará mama v Žiline a to bol, popri žiali, impulz na začiatok mojej samostatnej púte životom. Nasťahoval som sa do opusteného rodinného domu po nej.  Tento dom musel ustúpiť výstavbe materskej školy.
V roku 1977 sa mi narodila dcéra Slavomíra, takmer do roka a do dňa po svadbe s mojou ženou Emíliou. Keďže sme sa, ako zamestnanci Pozemných stavieb, nevedeli dostať k väčšiemu bytu…, riešili sme bytovú otázku presťahovaním do Trenčína. Okrem túžby pracovať v projekcii, presťahovali sme sa bližšie k rodičom manželky, ktorí bývali v Kálnici, bašty evanjelikov v oblasti Beckova, Trenčianskych Stankoviec, Nového Mesta nad Váhom,…
Po ukončení vysokoškolského štúdia sme sa presťahovali  do Bratislavy, kde bývam dodnes. Táto hektika v mojom živote je spriahnutá aj s oblasťou Liptova najmä  Podbanského, kde som trávieval každoročne takmer celé prázdniny, neskôr dovolenky. V svojej manželke a postupne aj dcére, jej manželovi a dnes aj v dvoch vnučkách, som našiel pokračovateľov v  láske k tejto časti Slovenska. Je symbolické, že návšteva manželky tejto lokality bola poslednou pred jej odchodom do nemocnice a po troch mesiacoch aj z tejto časnosti…

  1. Bol si presbyterom bývalého bratislavského zboru, si dozorcom nášho cirkevného zboru, čo všetko si v tejto  funkcii zakúsil?

Za presbytra som bol zvolený v minulom tisícročí, teda už dosť dávno…. Za moju cirkevnú službu som zažil oslovenie a vedenie Ducha Svätého. Bez toho by som ju určite nevedel vykonávať, tak, ako som ju dosiaľ vykonával. Mnohokrát som sa pýtal sám seba, či to, čo konám je to správne pre rozvoj nášho zboru. Riešenia som nachádzal v „kúte mojej komôrky“ pri úprimných modlitbách. Tam som nachádzal istotu a presvedčenie, že ak je to z úprimného srdca vymodlené, bude to prospešné aj pre cirkevný zbor. O týchto rozhodnutiach som nachádzal aj priaznivé odozvy u mojich spolupracovníkov, či v presbyterstve, rovnako u mojich blízkych známych.
Súčasne je to pre mňa ťažká a citlivá otázka. Ako je známe, bolo vedené proti mne i v tom čase predsedajúcemu farárovi Martinovi Šefránkovi konanie kvôli podozreniu  trestného činu nehospodárneho nakladania s cudzím majetkom. Je to trauma, ktorá nás oboch sprevádzala každodenne a  ktorá má pravdepodobne svoje hlbšie korene.Spôsob akým sa toto riešilo v našej cirkvi jej nerobí dobré meno. Zámienkou na toto stíhanie boli zámenné zmluvy bytov pre zabezpečenie činnosti samostatného cirkevného zboru v Dúbravke, ktoré boli vykonané v zmysle uznesenia konventu, na základe súdno-znaleckých posudkov. Podľa posledných informácii tieto činnosti boli vykonané v súlade so zákonom a trestné oznámenie bolo zamietnuté políciou aj prokuratúrou ako neodôvodnené. Fakt je ten, že tieto zámeny bytov v starom meste za byty  a dom v Dúbravke vytvorili podmienky pre existenciu samostatného zboru.

  1. Robil si všetko možné aj nemožné aby brat farár Ján Hroboň prišiel do Dúbravky, prečo?

Na túto otázku nie je ťažké odpovedať, za moju snahu, no nielen moju, hovoria výsledky brata farára. Nie je samozrejmé, že účasť na Službách Božích v Dúbravke sa podstatne zvýšila. Počty detí prichádzajúcich na požehnanie a besiedku, radosť s akou prichádzajú ľudia, keď ich aj mimo mojich služieb pri vchádzaní na Bohoslužby  vítam…
Je povzbudzujúcim znakom aktivizácia a záujem mladých rodín začleniť sa na práci zboru. Výpočet tohto záujmu korení v úprimnom prístupe kňaza, jeho snaha o nové prístupy k ľuďom, ich zainteresovania na každodennej práci zboru.

Rád spomínam na naše každoročné stretnutia počas Vianočných trhov na Hlavnom námestí, keď som mu hovoril o pocite opustenosti členov dúbravského zboru po odchode manželov Petrulovcov. Vtedy u nás spoločne skrsla myšlienka na jeho príchod do nášho zboru. Jeho predstava bola – prísť do samostatného cirkevného zboru. Nakoniec prišiel skôr, a tak sa stal akýmsi spoluautorom  tejto, v tom čase prebiehajúcej transformácie. Aj preto si ho vážim a presvedčil som sa o správnosti voľby, pozvať ho do nášho zboru.

  1. Po všetkom čím si si v osobnom živote aj v živote cirkevného zboru prešiel, stále máš veľa síl rozdávať radosť okolo seba, keď Ťa stretnem máš stále dobrú náladu, ani náznak zatrpknutosti, verím, že to pôsobí Pán Boh v Tvojom živote, ako to vnímaš ty?

Nerád hovorím o sebe a už vôbec nie v  superlatívoch. Mám ďaleko k týmto cieľom. Mám predstavu, že sme na tomto svete z hľadiska večnosti  v tejto časnosti na veľmi krátku dobu. Počas tohto pobytu, z Božej milosti, sa snažím žiť tak, aby som nezanechal za sebou v ľuďoch pocit zatrpknutosti, aby som v nich vytvoril vieru, že ráno nemusíme vstávať namrzení, že keď nám náš Pán tú možnosť dal, urobím všetko preto, aby som okolo seba šíril úsmev a lásku. Je to môj postoj, je to moja viera, je to moje presvedčenie. Prosím, neberte mi to!…

Stanislav Páťal
dozorca nášho cirkevného zboru

SP 5   SP 4

 

Tvoj otec bol evanjelický farár, zaspomínaj si na svoje detstvo, aké to bolo byť dcérou farára?

        Daska  V odpovedi na túto otázku sa musím najprv zmieniť o cirkevných zboroch v ktorých otecko pôsobil, nakoľko  som celé  detstvo a mladosť prežila v prostredí viacerých  cirkevných zborov.

Narodila som sa v rodine ev. a.v. farára  ThDr. Júliusa Janka ako jediné dieťa. Detstvo som prežila v jeho prvom pôsobisku  vo Veľkom Krtíši, vtedy čisto evanjelickej dedine.  Mamička bola učiteľka a obidvaja rodičia boli veľmi činorodí . Pracovali s deťmi v nedeľnej škole, s mládežou, nacvičovali divadelné predstavenia, otecko viedol aj  hospodársku a ovocinársku školu, v tridsiatich rokoch bolo treba na dedinách  vzdelávať aj v tejto oblasti. Všetko to bolo z môjho detského pohľadu radostné a krásne až do vypuknutia druhej svetovej vojny, mala som vtedy 6 rokov.  Boje tu trvali skoro tri mesiace, my sme žili po pivniciach. Po vojne sa všetko zmenilo, veľké straty na mladých životoch, materiálne škody,  zničený kostol, fara aj škola. Služby Božie sa konali pod holým nebom.

V októbri 1947 bol otecko povolaný do Senca, začal prednášať aj na SEBF  v Bratislave starozmluvné vedy  a súčasne sa organizoval nový cirkevný zbor  z  presídlených Slovákov z Maďarska a  Rumunska  (v rámci povojnovej výmeny obyvateľstva).  Do Senca prišlo viac ako 1.000  duší evanjelického vierovyznania . V predchádzajúcich zboroch zanechali krásne kostoly.  V Senci sa služby Božie konali na chodbách školy, kde sa tiesnilo niekedy aj 500 ľudí. Po februári 1948  už cirkev nemala prístup do škôl, náhradnou miestnosťou na služby Božie sa stala zafajčená sála   vyzdobená  Leninom, Marxom, Engelsom, napriek tomu sa tu ľudia radi utiekali  k Pánu Bohu so svojimi starosťami. Stavba  kostola bola nevyhnutná, z plánovaných 10 kostolov, ktoré sa mali na Slovensku postaviť pre presídlených spolubratov sa po februári 1948  postavili dva. Senčania pristúpili  k stavbe neobyčajne obetavo a po dlhých peripetiách bol v roku 1952  nový chrám posvätený. Radosť  seneckého zboru bola nevýslovná, ja som bola  medzi prvými konfirmandmi, na celý život ma ovplyvnila  moja konfirmačná výpoveď: „ Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ (J 8,12)
V tomto roku musel otecko z politických dôvodov odísť zo  SEBF.
V roku 1958 bol pozvaný za farára do Bratislavy  (kázal v troch rečiach), ale po poldruha roku bol z politických dôvodov preložený do CZ v Rači, kde pôsobil až do svojej predčasnej smrti v r. 1975.
Ako vidieť život farárskych detí  je často dosť pestrý. Napriek tomu, že som mala značne pošramotený kádrový profil dostala som sa Božím riadením v roku 1956 na vysokú školu a musím vyznať, že som nikdy  nepocítila, že by mi niekto chcel zlomyseľne škodiť preto, že som chodila do kostola, alebo pre môj triedny pôvod.  Práve naopak  po celý môj život som intenzívne cítila  Božiu prítomnosť, požehnanie a ochranu  ( Ž 37, 5 -4 „Uvaľ na Hospodina svoju cestu, dúfaj  v Neho a on vykoná .“

Aký bol  život  vtedy v cirkevných zboroch, keď to porovnávaš  s  dneškom?

Ak mám porovnať život v cirkevných zboroch  s dneškom, zmenil sa hlavne vzťah k cirkvi a jej učeniu.  Cirkev  bola vysokou morálnou autoritou, ktorú mali ľudia vo veľkej úcte. Roky marxistickej ideológie  zanechali nezmazateľné stopy a  na druhej strane  strach, že  príslušnosť ku kresťanstvu a k cirkvi poškodí  pri voľbe štúdia, alebo v kariére.  V tejto atmosfére boli vychovávané deti k dvojtvárnosti. A tak sa  pomaly vytrácala  horlivá viera, ktorú vštepovali do nás rodičia a starí rodičia  a nahradila ju vlažnosť až ľahostajnosť dnešnej konzumnej doby.
Život v cirkevnom zbore som začala intenzívnejšie vnímať až po presťahovaní do Senca. Začiatky bez strechy nad hlavou boli naozaj ťažké, neboli priestory na stretávanie, modlitebné stretnutia a večierne sa konali väčšinou po domácnostiach, zato však bola vrúcnosť a oddanosť k svojej cirkvi a národu.  Presídlenci sa v novej vlasti  často cítili stratení, priniesli si však pevnú vieru a k svojej cirkvi sa utiekali ako k duchovnej matke. Na faru sa chodili radiť i s rôznymi, aj majetkovými problémami,  písali  sa rôzne  žiadosti . Oddanosť k cirkvi sa prejavila najmä  pri stavbe kostola,   nedostatok finančných prostriedkov sa vyvažoval stovkami dobrovoľných brigádnických hodín.

Vtedy si môj otec napísal do denníka: „Verím, že sa kostol dá postaviť aj z viery a modlitieb.“

V Senci sa  v päťdesiatich rokoch ešte stále vyučovalo náboženstvo na školách, rodičia sa nedali  zastrašiť rôznymi kádrovými postihmi,  každoročne bolo  30 – 40  konfirmandov. Horšie to už bolo so stretávaním  mládeže, staršia mládež už bola značne ovplyvňovaná v ČSM  komunistickou ideológiou.  Farári boli prísne sledovaní a obmedzovaní v akýchkoľvek nových misijných aktivitách.
V CZ v Rači bola situácia úplne iná, náboženstvo sa vyučovalo už len v dcérocirkvi  v Bernolákove,  mládež sa  predtým nestretala, preto sa ani nesmeli zavádzať  nové aktivity, to postihlo aj mňa. Bola však pekne navštevovaná detská besiedka.
V tom čase som  skončila vysokú školu a nastúpila som na umiestenku do lekárne v Leviciach.  Keď som sa vydala, vrátila som sa do Bratislavy, presťahovali sme sa do Dúbravky  a  stali sme sa členmi bratislavského CZ . 

Prešla  si aj kus cesty s bratislavským  cirkevným zborom, slúžiš dlhé roky verne a oddane ako kostolníčka v  Dúbravke,  bola si aj presbyterkou cirkevného zboru. Akí farári sa počas Tvojho pôsobenia vystriedali v cirkevnom zbore, aké máš spomienky na život minulý?

Od roku 1985 som bola členkou zborového presbyterstva  bratislavského cirkevného zboru, pracovala som najmä v diakonii a niekoľko rokov som bola zapisovateľkou.  V roku 1995 dostal bratislavský CZ od poslancov MČ –  Dúbravka ponuku vykonávať  služby  Božie v obradnej sieni, kde sa už vtedy konali  rímsko-katolícke omše.  Často som sledovala ako veľa Dúbravčanov sa vezie v autobuse v nedeľu z NK  alebo VK,  preto sme  túto  ponuku  prijali s veľkou nádejou, že by sa to mohlo ujať. V tom čase bol predsedajúcim farárom brat farár Dušan Kováčik.  Aby sa ľahšie zorientoval v Dúbravke,  ponúkla som mu pomoc s organizovaním,  pravdaže som vtedy  nepredpokladala, že to bude na dlhé roky. Snažila som sa  funkciu kostolníčky vykonávať ako som  najlepšie vedela, mala som aj veľa spolupracovníkov, nie vždy sa mi všetko  darilo, ale všetci boli ku mne tolerantní, začo všetkým ďakujem.

Od samého začiatku sa u nás striedali bratislavskí bratia farári a sestry farárky, pre ktorých to bola práca navyše, ale myslím (často nám to aj hovorili), že k nám chodili  radi a s láskou a my sme boli veľmi spokojní, že sme neboli o nič ukrátení. Cítili sme ale, že sme „bez  duchovného pastiera”.  Je to skoro neuveriteľné, že sa  za tú dobu  vystriedalo  v Bratislave asi 14  farárov. Najdlhšie v Dúbravke pôsobila sestra farárka Petrulová. Za jej účinkovania  náš  pastorálny obvod veľmi vzrástol po všetkých stránkach.  Myslím, že všetci  vďačne spomíname na  pôsobenie manželov Petrulovcov v Dúbravke.  Už vtedy sme začali uvažovať o osamostatnení, nemali sme však žiadnu podporu –  práve naopak.  Rýchlo sme zistili, že to bude beh na dlhú trať, nádej sme vkladali do vrúcnych  modlitieb, najmä naše vtedy už vytvorené modlitebné spoločenstvo niekoľko rokov  zahŕňalo  túto túžbu do svojich modlitieb. 

Bratislavský cirkevný zbor sa minulý rok rozdelil na tri samostatné zbory, udialo sa okolo toho aj veľa ťažkého. Aký je Tvoj dojem po roku, bolo to správne rozhodnutie?

Po hospodárskej stránke sa spočiatku  zdalo, že došlo ku vzájomnej dohode a k všeobecnej spokojnosti všetkých  troch nových CZ,  no žiaľ, netrvalo to dlho a zase sa začali  majetkové boje v oveľa nebezpečnejšej  intenzite. Pre mňa, čo sa už od deväťdesiatich rokov pohybujem v neustálych problémoch okolo reštitučného majetku je to skutočne veľmi bolestivé a toto bol aj dôvod, prečo som v určitom období prestala byť členkou presbyterstva ešte spoločného BaCZ.

K tejto otázke sa môžem vyjadriť len z pohľadu členky CZ Dúbravka, nakoľko som za tie roky trochu stratila kontakt s bývalým bratislavským CZ. Neviem ako to vnímajú bratislavskí cirkevníci. Nuž, musím povedať, že nám sa splnila naša dávna túžba a vyslyšanie našich modlitieb a som za to Pánu Bohu veľmi vďačná. Som presvedčená a skutočnosť to potvrdzuje, že to bolo pre nás jediné správne rozhodnutie.  Stačí sa pozrieť  na  skupinku našich najmladších, ktorí si prídu každú nedeľu pre požehnanie. Prajem si len jedno, aby  sme  v horlivosti neprestávali „ lebo sme dosiahli o čo sme bojovali“ . Neh. 2, 20   Sám nebeský Boh nám dá úspech a my, Jeho služobníci sa dáme do toho  a budeme stavať……“ svoj duchovný domov.

Záverom by som chcela uviesť slová Alberta Schweitzera, ktoré úplne vystihujú moje pocity.  „Keď sa pozerám späť na svoju mladosť, s dojatím  si uvedomujem, koľkým ľuďom vďačím za to, čo mi dali a čím pre mňa boli. Zároveň ma skľučuje, ako málo som im v mojej mladosti z tej vďaky prejavil. Mnohí z nich odišli zo života bez toho, aby som im vyjadril, čo pre mňa znamenala ich  dobrota alebo zhovievavosť ku mne.“

Dáška Dvořáčková

Veľký Krtíš 1944                                                                          Senec 1952

Velky Krtis Vianoce 1944

Senec 1952

 


Viem, že Ty nie si rodená Bratislavčanka. Kde si prežila svoje detstvo a aké máš spomienky na svoju domovinu?

MP3

Narodila som sa v Martine a detstvo i obdobie dospievania  som prežila v malej turčianskej dedinke Folkušová, v drevenom domci na úpätí Veľkej Fatry. Naše deti a neskôr aj vnúčatká, s ktorými sme tam trávili všetky dovolenky i prázdniny hovoria, že to bolo a stále i zostalo pre nich to najkrajšie miesto na svete. A ja s nimi rada súhlasím.
S rodičmi a mojimi 3 mladšími súrodencami sme tam žili spolu aj s našimi starkými z ockovej strany, čo  bolo pre nás deti nesmierne vzácne. Aj keď obaja rodičia museli veľa pracovať, zo školy sme sa nikdy nevrátili do prázdneho domu.
Vždy nás tam s otvorenou náručou čakali naši starkí . Ešte aj dnes v milých spomienkach živo vidím milovanú starú mamu, ako mi pri mojich odchodoch do školy v Bratislave kýva z priedomia nášho domu s kapesníčkom  v ruke, až pokiaľ som sa jej nestratila spred očí.

Ako formoval Pán Boh Tvoj život, kedy si uverila a oddane začala slúžiť? 

Musím vyznať, že bez Boha na svete som žila celých 40 rokov, aj keď sa navonok zdalo, že v mojom živote je po duchovnej stránke všetko v poriadku. Ako dieťa som chodila na náboženstvo, potom aj na konfirmáciu a počas štúdia v Bratislave som bola, spolu s mojou dobrou priateľkou, pravidelnou účastníčkou nedeľných bohoslužieb v Malom kostole na Panenskej. Keď som sa po skončení školy vydala a narodili sa nám rok po roku synček a dcérka, dali sme si ich pokrstiť . A dosť skoro som ich začala vodiť aj do nedeľnej besiedky. S mojím manželom sme tiež pravidelne chodili na bohoslužby. Dnes však viem, že naše srdcia zostávali pre Božiu lásku Agape a moc pravdy Božieho slova dlho zavreté.  Problémov rôzneho druhu začalo pribúdať  a ja som ich nevládala riešiť. Ochorela som a následne absolvovala viac operácií a aj psychiatrickú liečbu. Môj lekár konštatoval, že táto bude potrebná pravdepodobne  až do konca môjho života.V tom čase som začala v mojom živote vnímať prvé dotyky Božej lásky, keď ku mne Pán Ježiš prehovoril na jednom kresťanskom stretnutí rodín cez Slovo z 1 verša Žalmu 23. Privlastnila som si vtedy toto Slovo Dobrého Pastiera ako zasľúbenie pre môj život, aj keď som mu vtedy nevedela ešte porozumieť. A som dodnes vďačná za toto kresťanské spoločenstvo i za  ďalších vzácnych bratov a sestry, ktorí sa už predtým za našu rodinu modlili. Zakrátko na to uverila v Pána Ježiša  a obrátila sa k Nemu naša dcérka. Často som ju pozorovala a zároveň túžila mať vo svojom srdci to, čo mala ona – Boží  pokoj a Božiu radosť.

Potom prišiel rok 1989 a začali sa konať  evanjelizácie aj v našej cirkvi. Prvá bola v Malom kostole na Panenskej a keď brat farár zo Sliezska hovoril evanjelium, začali do môjho srdca prenikať prvé lúče svetla Božej lásky. Tam som si prvýkrát jasne uvedomila, že aj v mojom živote je hriech, ktorý je prekážkou na ceste k môjmu Nebeskému Otcovi. Evanjeliu som síce porozumela, ale rozhodnutie odovzdať svoj život Pánovi Ježišovi som v ten večer neurobila. Rovnaká situácia sa zopakovala ešte raz, keď prišiel do Bratislavy evanjelista – kozmonaut Irvin. Išla som aj tam a Božie volanie ku mne znelo na tom mieste ešte intenzívnejšie a nástojčivejšie, ale znovu ma zastavilo to moje pyšné JA, akýsi vnútorný hlas, ktorý mi hovoril: „Magda, veď ty predsa kresťankou si! Čo si o tebe budú myslieť ľudia, ktorí ťa roky videli chodiť do kostola, na spoveď, deti vodiť na  besiedku…? V ich očiach budeš veľkým pokrytcom! Ešte stále mi vtedy dosť záležalo na mienke ľudí okolo mňa.
Dnes som veľmi vďačná môjmu Pánovi, že to so mnou nevzdal, ale ďalej trpezlivo klopal na dvere môjho srdca. A o pár mesiacov neskôr sa ono skutočne poddalo pod Jeho vládu a stalo sa Jeho príbytkom. V pokání som vtedy vyznala moje viny a potom vložila svoju slabú ruku do mocnej Božej ….a bolo mi úplne jedno, čo si bude o mne myslieť hoci aj celý svet. V mojom srdci,  už obmytom krvou Baránkovou, som prežila neopísateľnú, dovtedy nikdy nepoznanú radosť. Privlastnila som si a učila sa spamäti Slovo z Jána 3,16 o bezhraničnej a nepodmienečnej láske Božej  ku mne a vkladala si tam moje meno: „Lebo tak Boh miloval Magdu…“. A neskôr , keď som porozumela Božiemu zasľúbeniu  zo Sk 16,31: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasená ty, aj tvoj dom“ , vkladala som si do tohto verša aj mená mojich blízkych v rodine a začala sa za nich modlievať.

Keď spätne rekapitulujem svoj život, s veľkou vďakou vnímam, že môj Pán si ma našiel v pravý čas, ako utrápenú a v depresiách ponorenú ženu. Stal sa vtedy nielen mojím Spasiteľom a Pánom i Kráľom môjho života, ale aj Lekárom, ktorý uzdravil moju chorú dušu i ducha. A hoci prognózy psychiatra, ktorý ma liečil, neboli do budúcnosti priaznivé, dnes smiem na Božiu slávu a chválu vyznať, že viac som už nemusela užívať antidepresíva, aj keď príčina nemoci nebola odstránená. Ba paradoxne do môjho života vstúpili zložité udalosti, ktoré by som bez Neho určite nebola zvládla. Ocitla som sa v Božej škole, ale práve uprostred ťažkých vecí som Ho najviac smela spoznávať a dôverne zažívať Jeho lásku, milosť i vernosť, Jeho rady, pomoc i objatia v pravý čas cez ľudí, ktorých mi v tom čase posielal do života.

A tak chcem celým s rdcom ďakovať nášmu  Nebeskému Ockovi  za, už takmer 26 rokov života v Jeho mocnej a žehnajúcej ruke. Je mi/nám v Pánovi Ježišovi Kristovi a v Duchu Božom tak blízko, ako sú k Nemu blízko naše srdcia. Je našou Nádejou, Pokojom i Radosťou, je Skalou, na ktorej smieme pevne stáť, aj keď sa niekedy zdá, že sa už topíme. Z Jeho lásky nikdy neubudne, lebo je večná a ničím vo vzťahu k nám podmienená. A ak je, tak tou najväčšou túžbou Jeho srdca je mať príbytok v tom našom a prebývať tam naveky.

Čo sa týka mojej služby, spomínam si, že túžba byť  osožnou pre Božie kráľovstvo sa zrodila v mojom srdci  akoby zároveň s vierou v Pána Ježiša. Krátko na to prišla ponuka z Detskej misie slúžiť v nedeľnej besiedke. Netrúfala som si na to, pretože som bola úplnou začiatočníčkou a z Biblie som vedela menej, ako tie deti, ktoré mi boli vtedy zverené. Moje argumenty proti však neboli  prijaté a tak som nastúpila do Božej školy. Duch Boží začal trpezlivo vyučovať najskôr mňa a to, čo ma naučil, odovzdávala som potom detičkám. Toto požehnanie z Božieho srdca som smela prijímať  celých 10 rokov. A dnes s veľkou vďačnosťou spätne  vnímam tú nekonečnú Božiu trpezlivosť  a láskavú starostlivosť  nielen o mňa, ale aj o každé, krvou Pána Ježiša vykúpené dieťa  Božie.

Dlhé roky vedieš  modlitebnú skupinku v našom cirkevnom zbore, verím, že mnohé modlitby boli vypočuté, ako to vnímaš ty?

Pred mnohými rokmi sme sa ako zbor, v spolupráci s Evanjelickým mediálnym programom, pripravovali na evanjelizáciu s bratom farárom  Ulrichom Parzanim. Súčasťou týchto stretnutí boli popri organizačných veciach aj spoločné  modlitby za prebudenie evanjelickej cirkvi a nový život v Pánovi Ježišovi Kristovi pre každé jedno srdce.
Po skončení evanjelizácie sme boli povzbudení  v modlitbách za náš zbor pokračovať ďalej. Začínali sme dve, ale skoro pribudli ďalší, za ktorých vernosť   v tejto službe  až dosiaľ vždy budem ďakovať .  Nadovšetko som však vďačná nášmu Pánu Bohu za Jeho vernosť i trpezlivosť pri nás, že si nás zachoval až dosiaľ.
A nesmierne sme Mu vďační  i za to, že sme smeli z Jeho milosti a na Božiu slávu zažívať aj povzbudenia cez vypočuté modlitby, už či sa to týkalo jednotlivcov alebo záležitostí zboru. Avšak: „Nie nám, Hospodine, nie nám, ale svojmu Menu daj česť pre svoju milosť, pre svoju pravdu.“ (Žalm 115,1)

Po čom túžiš a začo si vďačná v našom cirkevnom zbore?

Vďačná som za veľmi veľa, ale nadovšetko za to, že Pán Boh je uprostred nášho zboru a koná medzi nami svoje dielo milosti!

Vďačná som za vôňu Jeho lásky, ktorú smiem/e v našom zbore vnímať (a nie je to isto len môj dojem  alebo pocit).

Vďačná som za požehnané Božie slovo, ktoré v našom zbore znie ako moc Božia na premenu našich sŕdc i životov v podobu nášho Pána Ježiša.

Vďačná som za každé jedno slúžiace srdce v našom zbore a všetkých tých, ktorí si svoje poklady nezhromažďujú na zemi,  ale v nebi! (za všetkých celým srdcom ďakujem v modlitbách)

A po čom túžim?

Asi najviac po všetkom tom, čo nám chcel Pán Ježiš dopriať a za čo aj prosil  Otca vo svojej  arcipastierskej modlitbe (Ján 17):

…aby nám  dal večný život a aby Ho celé naše rodiny, pokrvné i duchovné, poznali ako pravého Boha a osobne  spoznali aj Toho, ktorého On poslal –  Pána Ježiša….a  aby sme medzi sebou žili v takej láske i jednote, v akej žije On  so svojím Otcom v nebi.

…aby sme aj Jeho radosť mali v sebe a aby bola úplná,…. aby nás Otec zachovával od zlého a posväcoval  v pravde Jeho  slova, …. a aby láska, ktorou Otec miloval Syna bola v nás a aby Pán Ježiš bol v nás.

…aby sme raz všetci boli s Ním tam, kde je On a videli Jeho slávu, ktorú Mu Otec dal ešte pred založením sveta.

 

V Jeho láske

Magda  Peniašteková

(foto: rodný dom, folkušová jesenná záhradka)

MP    MP2   MP4

 

 

 

© 2012 ECAV Dúbravka © Ifko Kovacka